Tri dni v Sliezskych Beskydoch: v sobotu z Orlowej na Przyslop

Chladnejšie, jesennejšie, ale stále príjemné ráno na poľane Orlowa v Sliezskych Beskydoch – tri spacákové kukly sa za úsvitu liahnu na čistinke pod stromami. Po piatkovom pešovaní (TU) a nočnom jeleňom rujnom ručaní, ktoré nedalo spať, by to ešte chcelo trochu podriemať, ale rodiaca sa slnečná sobota láka vyraziť. Je tesne pred rovnodennosťou a východ je priamo za lesom, mapa ani hore na vrchole Orlowej neukazuje vyhliadkové bezlesie, tak skúšam uloviť východ slnka aspoň ponad pasienky pri najbližšej samote - lenže je z toho iba teplofarebný pásik na obzore, podobný tomu zo včerajšieho západu. Nevadí. Rýchle raňajky na pníku, rýchle balenie (aj tak ma musia baby čakať, majú to holt lepšie zorganizované skúsenosťami) a ide sa do mierneho kopca, na úvod rozohriať telá na prevádzkovú teplotu. Po príjemnej ceste a v ostrom kontraste svetiel a tieňov, ale zatiaľ teda bez výhľadov. Tie na úvod veľmi nebudú, lebo musíme najskôr zísť lesom do doliny Leśnice a znovu sa vyštverať lesom na susedný „hrebeň“, po ktorom pôjdeme až do konca dňa. Strava to ukazuje takéto:

A zase na úvod žltá značka – také nie príliš bombastické cesty lesmi dole a lesmi hore, ale medzi nimi aj jeden príjemný singlík na zostupe, na zákrute tesne nad dnom doliny potok akurát na rannú hygienu a zmena sklonu z mínusu do plusu okolo miestnej školy. V stúpaní potom poteší parádny žľab na dotankovanie fliaš. Stretáme pár domácich s košíkmi, tak sa aj my obzeráme, no náš záujem je len akademický a fotografický. Čo by sme s úlovkom robili, že? Ale rastúúúú!

Hore, na poľane Stary Groň, pri malej kaplnke vpravo vbok, a už sa striedajú lúky s lesíkmi a okolie spanoramatičnieva. Nízke slnko ostro maľuje včerajšiu Čantoryju na pravoboku (a väčšinu našej včerajšej trasy) a začína prikurovať. Má byť teplejšie ako včera, ale nie moc, tak akurát pohodovo.

Len chvíľu ideme a zrazu sa to pred nami viac otvára a oči hneď padajú na lavičky a stoly pri novej útulni. Hneď vedľa sa dokonca týči rozhľadňa. Tých veží je tu na okolí teda požehnane... Ale parádne miesto na raňajky – jáááj preto sa devy tak ponáhľali ráno s balením! Len niečo ďobli, že sa najedia neskôr! A teraz to prišlo. Ale hej, pohodička na slniečku, a potom daváj hore na plošinu, za tými panorámami.

Cestou ďalej prevažne stúpame a naokolo sú stále častejšie mladé lesy, dvíhajúce sa na troskách tých starých, zožratých víchricami, lykožrútom a asi aj „zachraňujúcou postkalamitnou“ ťažbou. Ale černicové hody pokračujú. Chatu a reštiku Grabowa len obchádzame, aj keď z dvora sa na nás valia vône z čerstvo rozpáleného grilu. Aj tabuľa láka na miestne grilované lahôdky – už sa tu chystajú na nával sobotných turistov (alebo skôr výletníkov od parkoviska). A tí už nás z protismeru míňajú stále vo väčšom počte.

Lebo spredu silnie hukot cesty - netrvá dlho a vynárame sa na poriadne preplnených parkoviskách Salmopolského sedla – alebo sedla Biely kríž (po poľsky sa mi to písať nechce, je tam veľa tých ich háčikov). No, vedel by som si to tu predstaviť na cesťáku pobehať, ibaže nie cez víkend. Vysoký biely kríž, posvätený podľa tabuľky priamo pápežom Jánom Pavlom II., ten tam stojí tiež, ale len tak v tieni reštauračnej koliby, nastajlovanej exkluzívne ľudovo, drevenicovo. No kávička vraj musí byť, tak pauzička na podporu miestnej ekonomiky a ide sa ďalej. A poriadne prudko do kopca (spočiatku) a po poriadne rozerodovanej ceste na Malinów (1115 m). A davy tiahnu.

Davy tiahnu a my s nimi nie kvôli nejakým úchvatným výhľadom, ale na druhej strane kopca je krátka odbočka ku zaujímavej jaskyni. Jaskyňa vo flyši (v pieskovcoch a ílovcoch) je unikát a táto je dokonca dosť veľká. Nevytvorila ju samozrejme voda rozpúšťaním horniny, je to jednoducho veľká puklina. Na dno vedú dva rebríky a pár stupačiek, treba tam samozrejme aj čelovku. Ľudkovia čakajú a striedajú sa – jedni dnu, druhí von. Zaujímavé, nevšedné. Pri čakaní sa dá o jaskyni kadečo dozvedieť z tabule, nuda nehrozí.

Pokračujeme po poriadne kamenistých cestách. Našťastie sú široké, lebo davy. Len sa uchechtávame nad „turistami“ v naleštených poltopánočkách a s čivavami v rukách, jeden chlapík dokonca nesie kočík aj s dieťaťom. Je to tu asi taká analógia Tatranskej magistrály, keď sa ľudia vyvezú lanovkou na Skalnaté (tu na Skrzyczne, najvyšší vrchol Sliezskych Beskýd) a prevažne z kopca idú na Hrebienok. Ďalším naším cieľom je Malinowska Skala, také unikátne bralko, trčiace z toho okolitého guľatého reliéfu. Vidno zďaleka, kde asi je – nie že by bola taká veľká, ale vďaka chýbajúcim dospelým stromom a vďaka tomu, že je obsypaná farebnými postavičkami. Samotnú skalu ale v podstate skoro nevidno:

No, vyzerá to tam ako v tulenej kolónii z nejakého prírodopisného dokumentu o Arktíde. Ale na „nose“ brala sa ľudia poctivo striedajú, každý si svoj fototermín na pár sekúnd užije. Pomaly prichádza čas a chuť na obed, ale tu sa nám tlačiť ozaj nechce. Tak ťapkáme pomaly ďalej a hľadáme vhodné miesto. Odbočiek do riedkeho porastu je tu dosť, ale v nich sa aj dosť belejú papierové vreckovky pod kríkmi. Nakoniec nachádzame dobré miestečko, tak fajný obed s výhľadom priamo na Žywiec a jeho jazero v diaľke:

Energia sa zíde, lebo najmä záver výstupu na Baraniu Góru (1220 m, najvyšší vrchol nášho putovania a druhý najvyšší v pohorí) je poriadne strmý. Ale zas nie dlhý. Cestou už sa ani moc nezdravíme, toľko je tu všade ľudí. Pod nohami zaujímavý mix: na rovinkách pieskovisko a v sklonoch šutrovisko. A na vrchole samozrejme rozhľadňa. Akurát z nej vidno ponad dospelé stromy, nejaké tu na okolí ešte stoja, sme v centre rezervácie. Z veže vidieť do ďaleka, identifikujeme spoľahlivo aj Rozsutec so Stohom a viac napravo malofatranský Kľak.

Tatry by malo byť vidieť najlepšie, ale v tom smere je nejako sivo a zdá s, že sa to dokonca posúva k nám. Už dlhšie sa síce zaťahuje, ale pršať by nemalo, podľa predpovedí. Tak ťapkáme, prevažne z kopca a dosť hrboľato, že prejdeme okolo veľkej turistickej chaty Przyslop a začneme v nasledujúcich, už hustejších a menej zaľudnených lesoch hľadať bivak. Začína kvapkať. No a čo? Veď hneď aj prestáva. Pohodka, to len také strašenie, na iné ten mrak nemá. Ale potom začína zas - a viac. A keď prichádzame ku „schronisku“, už seriózne prší. Furt nevadí – zalezieme dnu, dáme polievku (fajné majú, aj koláčiky domáce a tak...) a budeme pokračovať. Lenže!!! Majú tam aj wifi a ako pozeráme meteoradary, vidíme, že pršať len tak neprestane, just nás triafa dáky dlhý mrak. A to je problém – lebo zbohom suchá tráva pod stromami! Ešte skúšame podľa máp nájsť v okolí nejaké miesto na prespanie, ako bola tá útulňa na Starom Groni, ale ničovaté nič. Tak sa pomaly zmierujeme s tým, že ostávame.

A tu nastáva ďalší problém, že kde tu ostať... Izby obsadené, just je tu celý víkend „Zlot szybkich podróźników“ – taký malý festival horských filmov, či skôr cestovateľských prezentácií. Ale môžeme vraj prespať na laviciach, na veľkej terase pod chatou. Za 30 Zlotých na osobu, ako tí v stanoch vedľa na trávniku platia. To sa dá, hlavne, že budeme v suchu. Reštika otvorená do polnoci, tak zatiaľ kempujeme tam, postupne sa trúsime na záchody za večernou hygienou, ešte ochutnávame nejaké miestne dobroty, ale po zotmení už sa začínajú oči zatvárať, tak davaj do bivaku!

Lenže!!! „Zlot“ dnes vrcholí koncertom, a ten je hneď za stenou! A samozrejme okná pootvárané, aby sa tam tancujúci nepodusili. Jelení kravál minulú noc - šuviks oproti tomuto. Baby si nahovárajú, že spia, mňa najskôr nadhadzuje do rytmu na tej lavici, ale potom rezignujem a idem si zahopsať tiež. Vraj to máme v cene, povedala teta na recepcii :-)

Našťastie pred polnocou to všetko postupne tíchne, ešte nejakí účastníci zlotu sem – tam poškrípu nohami po makadame pred chatou, mraky postupne tiahnu het a vo výseku oblohy sa objavujú hviezdy. Len občas to v závane vetra zašuští, keď zaprší zo stromov. Drevená lavica s operadlom je síce tvrdšia ako lesná tráva, ale zase dosť dlhá aj široká, nedovolí mi skotúľať sa z nej pod stôl, takže druhá pokojná noc na čerstvom vzduchu začína. Dnes to bolo asi 25 pohodových kilometrov a 1300 nastúpaných metrov, zajtra to dorazíme smerom na rodnú hrudu, do Skalitého na stanicu.

Rišo Pouš