Okolo Zvolenskej kotliny na bajku

 

Dlho som čakal na zlepšenie počasia a riadne horúčavy. V spojení s bikom ich priam zbožňujem. Počas týždňa beriem dovolenku. Potrebujem uvoľniť ventily a dostať zo seba nahromadené myšlienkové slučky. Nedávno ma napadol okruh „okolo kotliny“. Nie je ani taký dlhý, ako náročný na stúpania. Ale nemám sa kam hnať. Ak nepríde búrka, tak mám na tých 124 km celý deň.

 

Budím sa nezvykle o 4:00. Sám od seba. Nesnažím sa znova zaspať, využívam hodinku k dobru (budík som mal až na piatu). Čosi zjem, pripravím desiatu, naplním batoh a po piatej vyrážam do hustej hmly. Áut ešte veľa nechodí, tak nemám veľké obavy ani na ceste. Na Sielnickom moste, mokrý od hmly, konečne vidím Slnko. Čistá radosť, príval energie.

 

Stúpanie na Brestovú mám celkom okukané a príde mi dosť monotónne. Teraz ho skrášľujú ostré lúče medzi stromami. Aj tak ma to nejako nebaví a som rád, keď som konečne hore. Cestou na Laurín si sem-tam zapískam či zakričím. Pred medveďmi mám rešpekt, hoc sme sa stretli len raz. Za Laurínom pokračujem po lyžiarskej značke. Je to celkom pohodový terén a cesta ubieha rýchlo. Tri kríže - prichádza najkrajšia časť prejazdu Kremnických vrchov. Mierne húpačky s famóznymi výhľadmi na Bystricu. V kotline je stále naliata hmla, o to lepšie pocity mám tu, hore. Z hrebeňa som chcel zísť cez Tunel a na Kordíky. Je však zavalený, tak to tadiaľ neskúšam a pokračujem na Kordícke sedlo. Nasleduje príjemný zjazd, miestami sú však skalky mokré a kolesá nedržia, ako by som čakal. Nad Kordíkmi míňam dvoch chlapov s koňmi, fučia zarovno. Idú sťahovať drevo. To musí byť drina! Kordíky – sedlo Pod Holým vŕškom – dolina Cenovo. Veziem sa asfaltom, oddychujem. V doline sa vyparuje včerajší dážď, slnko stúpa. Stredoslovenské trópy. Čierna ovca je  ešte zatvorená, darmo som sa tešil na kávu... Ťahám ďalej.

 

Dlhšiu pauzu dávam až v ústí Zalámanej doliny. Zatiaľ čo do seba tlačím rožok, obieha ma pánko v stredných rokoch. Má fajné tempo. Hovorím si: toho už nedobehneš. Nevadí, ale jeho zjedia mackovia! Dobieham ho v jednom zo strmších úsekov. Stojí, tlieska, pokrikuje. V blízkom kroví vraj čosi zaprašťalo, zahundralo a viac nič. Dávame hlučný duet ľudských ruchov a ďalej točíme spolu. Cesta v debate ubieha ako voda v potoku. Na HHKS doplním vodu do fľašky a pokračujeme na Krížnu. Slnko pečie čo to dá a hoc sme vysoko, aj tu je už horúco. Krížna. Lúčim sa s Martinom a pokračujem do osady Rybô. Dlhý, panoramatický zjazd prerušujem nad Rybovským sedlom, kde plním rezervoár aj fľašku na nasledujúce kilometre. Spomínam na poslednú tohtoročnú firnovačku a rýchlo klesám.  Za chvíľu som pri Jelenskej nádrži.

 

V tieni elektrárne dávam pauzu a jeden gél. Čaká ma nie veľmi dlhé, no miestami dosť strmé stúpanie pod Jelenskú skalu. Našťastie je to väčšinou v tieni. Prvá kríza ma dostáva z biku paradoxne na skoro rovnej lesnej ceste. Nebojujem. Takmer kilometer tlačím a aj tak sa teším z toho, že som kde som. No som fakt rád, keď konečne zbadám drevenú sochu permoníka. Teraz ma čaká oddychovka až na Šachtičky. Zjem rožok, zapijem kofolou a točím na Panský diel. Dolieha na mňa nostalgia z ročného bývania v Sásovej a z mnohých výjazdov týmto smerom. Aj za tým som šiel práve sem. Košiar s ovečkami je tam kde vždy, akurát chodník z vrchu smerom na Hrádok je nejaký nevychodený. Zadný plášť je dosť zjazdený a tak idem hodne na šmyku. Zjazdík lesom „k lavičke“ mám snáď najradšej zo všetkých. Rýchly, strmý, miestami technický. Pri lavičke dávam pauzu, kochám sa výhľadom. Magické miesto kúsok nad Sásovou. Fajn, teraz prefrčím Bystricou a začne „moralová“ časť.

 

Hoc som vedel, že najťažšie z celého okruhu bude dostať sa na Kozlinec, síl som si na to veľa nenechal. Vykapávka v horúčave cestou na Hvezdáreň nemá obdoby. Opúšťa ma motivácia, znudene tlačím hore lúkami. A nasleduje 7 zjazdov, 7 kopcov po Kozlinec. Bavím sa sám na sebe a prekonávam krízu na najťažšom kopci – Kozlinci. Nasledovný zjazd si vychutnávam. Dlhší už nebude. Húpačky lúkami a lesíkmi až po Lukavicu ubehnú rýchlo. Za Lukavicou exujem bidón medokýšu. Občerstvovačka na správnom mieste. Z lúk nad Samporom mám celú dnešnú trasu na očiach. To som už skoro doma, nikam sa neponáhľam, kochám sa. Dojazd lesnými cestami do Zvolena je najrozbitejším úsekom. Snažím sa nenadávať nahlas na tých, čo tu ťažia drevo. Bakova jama, Zvolen, pivo. Pivo. Hotovo. 17:00.

 

Nečakal som, že mi to bude trvať tak dlho. Asi sa vyhovorím na tie horúčavy. Hoc sa jedná o často jazdené úseky, spojením do jedného celku vyznieva ich náročnosť úplne inak. Tí, čo jazdia dlhé maratónske trate, si tu prídu na svoje.

 

Martin Bánovský

 

Track: http://www-fb.sports-tracker.com/u/Tubkal/workout/98dq9agcac31j3hm