Korzika - ochutnávka GR20 a Mare e Monti

17.09.2011
korzika-ochutnavka-gr20-a-mare-e-monti

" Tak dlho sa milovalo more so slnkom, až sa zrodila Korzika!"

                      Antoine  de Saint- Exupéry

 

Presne tak. A ešte hory, hory, hory. Chceli sme vidieť všetko. Bohužiaľ sme mali čistých iba osem dní. Bez auta, s báglom. Naplánovať to bol oriešok. Rozlúskli sme ho bravúrne. Najprv GR20, potom napojenie sa na Mare e Monti, po nej dôjsť na západné pobrežie k moru. Naspäť busom na sever cez Corte a do prístavu.

 

 

Kontaktný bod bol Bastia. Z nej sme sa vlakom odviezli do zastávky Camping de Savaggio, zabývali sa a ráno vyrazili smer GRRR za prvým cieľom Refuge de Pietra Piana (1842 m).

 

Lac

Z kempu sme sa vymotali intuitívne, lebo ukazateľ žiadny. Našli sme žltú bodku, a tak sme šli na rady obyvateľov po nej, pretože cesta na mape značená nebola. Cez dedinu Canaglia až do Passerelle de Tolla, kde sme sa konečne napojili na červenobielu značku GR20, ktorá nám robila spoločnosť ďalšie tri dni.

 
A stúpali, stúpali, stúpali. Najprv pozvoľna, s prestávkou na kúpačku v miestnej bystrine. A potom čím ďalej, tým strmšie. Slniečko stálo na našej strane, pretože nepieklo. Kamene, po ktorých sme sa škriabali, piekli za neho. Asi po deviatich hodinách od opustenia kempu sme zaregistrovali prvé stany okolo Piana. Hurá. Boli sme na mieste.
 

Druhý deň začínal skoro. Podľa mapy nás čakalo šesť hodín zvlneného terénu. Skaly, plesá v hĺbke, skaly biele, červené, hnedé, liesky namiesto kosodreviny, kamenné zuby a najvyššie miesto GR - Breche de Capitellu (2225 m). Paradoxne v sedle. Náročné a krásne.

 

A potom už iba nekonečné klesanie k Refuge de Manganu (1601 m). Vtedy sme si ďakovali za výber smeru. Na Manganu klídek, pohoda. Stretli sme ďalších spolupútnikov – asi 60-ročný nemecký manželský pár, ktorý prechádza celú GR a je na ceste už desiaty deň. Vraj toto bol zatiaľ najkrajší úsek. A môžeme byť radi, že nefúkalo. To by mohol byť problém vôbec sa udržať na chodníku. Dávame kúpačku v potoku a ideme skoro spať.

 
 

Ďalší deň máme v pláne napojiť sa na Mare e Monti a po nej dôjsť do dedinky Evisa. Vstávame skoro, pretože nás čaká asi 11-hodinový prechod. Našťastie si už chrbát aj nohy zvykli na 16-kilovú záťaž a ide sa ľahšie. Cesta z Manganu vedie dlhou lúkou, na ktorej sa pasú kone. Slnko ešte nevykuklo a vo vzduchu je cítiť ranný chlad. Červená, hnedá, žlto-zelená scenéria a do nej ledabolo sem - tam hodený biely balvan. Stúpame okolo salašov, až sa chodník prehupne do neuveriteľného listnatého lesa – pralesa. Stromy poskrúcané do rôznych patvarov, tie umreté popadané a nechané bez zásahu človeka. Sú obrovské. Za súmraku by to bol poriadne strašidelný les.

 

Ťapeme ďalej okolo Lac de Ninu cez eróziou poškodenú lúku do sedla Bocca a Reta (1883 m). Cestou stretávame vojakov, ktorí majú zrejme pravidelný trénink. Sedlo nás prehupáva na druhú stranu hrebeňa a tak v diaľke už môžeme vidieť more. A opäť klesáme. Cez hory, cez doly, cez ten les...až to Castel di Verghio (1404 m), čo je korzické lyžiarske stredisko. Naposledy stretávame nemeckých manželov, zaprajeme si navzájom “Good luck” a opúšťame GR. Mierime do Col de Verghio a napájame sa na Mare e Monti. Akurát si musíme zvyknúť na oranžovú bodku, ktorá vystriedala červeno-biele značenie. Je maľovaná po dlhších úsekoch, asi preto ju vzápätí strácame. Sme v lese, značka v nedohľadne, pred nami iba úzka cestička. Vydávame sa po nej, ale aj tá sa po chvíli stráca v lesnej sieti. Našťastie sa objavujú kamenní mužíci a vyvádzajú nás asi po hodine neistoty na „oranžovú cestu“. Tá pokračuje viac-menej po rovinke, až končí klesaním k “Cable bridge”, pri ktorom dávame kúpanie. Potrebujeme ho ako soľ. Je teplo, bez obláčka a v nohách už pekných 10 hodín. Do Evisi je to už kúsok. Napájame sa na asfaltku, po ktorej chodia divoké prasiatka. V blízkosti je totiž obrovská prasačia farma. Jedno sa vybralo za nami. Zastavujeme a pozeráme sa naň, aké je milé. Až než mi začalo ohýzať paličky, potom púzdro od foťáku. Utekáme a ono za nami. Našťastie je veľké, tučné a lenivé, a tak ho beh prestáva po chvíli baviť.

 

Chytili sme stop, snažíme sa vysvetiť, že do kempu. Šofér, asi tiež turista, nás vysadzuje v centre dediny a tak sa do kempu musíme vrátiť po asfaltke, ktorou sme prišli. Asi by to vyšlo narovnako, keby sme ho nechytili. Ale aspoň urobil dobrý skutok.

 
 

V kempe dávame sprchu a prehodnocujeme plány cesty. Rozhodli sme sa vynechať Galeriu a Girolatu a z Porto sa odviesť priamo do Corte, kde strávime dlhší čas.

 
A to vobec netušíme, čo nás čaká ďalší deň.
 

Z kempu vyrážame o pol ôsmej s tým, že dnes bude odpočinkový deň. Podľa mapy cca 5-6 hodín. Evisa je nádherná. Začíname s výhľadmi na „Tri grácie“, ktoré budeme mať okolo seba nasledujúce dva dni. Vyzerajú tak nedostupne, až sa nechce veriť, že výškovo budeme zhruba na ich úrovni. V mape zakreslené “zig-zags” do kaňonu Spilunka predstavujú nekonečné kamenno-zemité serpertíny. Počiatočné nadšenie z ranného klesania asi po hodine a pol neustáleho zatáčania pekne zamotalo hlavu. Kaňon je dych vyrážajúca cesta pomedzi červenohnedé skaliská, v útrobách ktorých tečie potok. Chodíme okolo cédrov, borovíc a všetko tu neuveriteľne vonia. Tak ako Korzika celá.

 

_Rozlúčka_s_GR20
 

Prichádzame do Oty - ďalšieho horského minimestečka. Zastavujeme sa na chvíľu na panini s tuniakom, paradajkou, mozarelou a bazalkou a pokračujeme ďalej. V diaľke vidíme Porto, po ceste vzdialené asi 5 km. Slniečko začína poriadne páliť, na oblohe ani mráčik. Cesta sa nakláňa a my začíname nástup 600 výškových metrov, ktoré musíme dnes prekonať. Skaly vyžarujú teplo, zem vyžaruje teplo, vzduch sa nehýbe. Každý kilogram na chrbte váži dvakrát viac. Namiesto kochania sa sa ponáhľame do tieňa, kde znižujeme “provoznú teplotu”. Ten je našťastie skoro každých dvadsať metrov a dvakrát i bonus - horský prameň, ktorý pôsobí ako živá voda. Asi po troch hodinách sme hore. Je to poznať akurát podľa toho, že cesta už ďalej nestúpa a pokračuje po rovine lesom, v ktorom sú mega šušky.

 
Na mape sme našli variantu Mare ako sklesať do Porta, a tak sa vydávame cez Capu San Petru po nej. Je to 900 výškových metrov priamym šupom dole. Cez les, hodne strmé. Nevidíme značku, iba vyšliapanú cestu. Je to divné. Do cesty sa nám dostali skaly a cestička sa stratila. Hútame, či sa vrátiť. Otočím hlavu a značka tam. V našom protismere. Jednosmerne značená cesta. Potichu dúfame, že to nič neznamená. Veď predsta sa tam tí ľudia musia odniekadiaľ napojiť, veď ich zrejme nevysadzujú vrtuľníkom. Takže pokračujeme spôsobom “otoč sa - skontroluj značku” šupom dole, plosky nôh sa nechávajú pekne cítiť. Nastupuje prašná cesta a sem - tam pád na zadok. Našťastie už vidíme záliv a more, niekde hlboko dole i Porto. Cesta trvala presne hodinu a pol. Do kempu sme prišli ako zombie. Vidina kúpačky v mori nám dodala posledné sily na rozloženie stanu, prezlečenie a doťapanie sa k pláži. Ležiac a odychujúc sme pozerali na kopec, z ktorého sme zliezli, a iba krútili hlavou. Tak nejak sme pochopili to značenie.
 

Ďalší deň bol vyhradený na presun do Corte. Ráno prehliadka Porta, návšteva pevnosti a poobede tradá minibusom do Corte. Cesta nádherná. Pomedzi kaňony, hoci busom, aj tak sa dalo kochať a rochniť si, aké by to bolo ísť pešo.

 

Do Corte sme dorazili navečer, rozbalili stan a vyrazili na prehliadku. Časť starého mesta je fotografický raj na architektúru. Škoda len toho večerného svetla/nesvetla.

 
 

Ráno túra naľahko s cieľom Refuge de la Sega (1190 m). Pohodová vychádzka, cestou sme stretávali ranných bežcov, ktorí zrejme trénovali na korzický beh cez GR. Cesta viedla traverzom, našťastie slniečko ešte spalo. Mierne stúpanie, les, prudšie stúpanie a znovu les. Krásne výhľady a neuveriteľná príroda. Pri chate sme dali obed, okúpali sa v tôni a pomaly sa pobrali naspäť. Cestou sme stretávali turistov, ktorí sparení slniečkom sa nás pýtli iba na to, ako to je ďaleko a či vedie cesta tieňom. Potešili sme ich správou o kúpaní. Asi po deviatich hodinách sme sa dotrmácali do kempu a večer vyrazili do víru veľkomesta.

 
 

Ďalší, a to náš posledný deň na Korzike sme cestovali do Bastie, dali poslednú večernú kúpačku v mori a potom nočným trajektom do Livorna a domov.

 
 

Summa sumarum:

 

 -Korzika je nepredvídateľná, krásna a za každým rohom iná
 -vonia po boroviciach, cedre, bobkovom liste, mori
 -namiesto kamzíkov majú horské kravy
 - základy francúzštiny alebo slovník sú nevyhnutnosťou
 - nabudúce najmenej na tri týždne

 

 

Veľmi nám pomohol sprievodca od Davida Abrama: Treking in Korsica

 

a stránky: www.corsica.forhikers.com

 

 

Jana Rusňáková

 

 

 

Fotky Korzika - ochutnávka GR20 a Mare e Monti

Diskusia

TOP Partneri

https://www.sloger.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk Eshop davorin.sk JM SPORT Eshop davorin.sk

Podpor Vetroplacha

Fórum

Odporúčame vidieť

Partneri