JO, JE TO 'DRÁSAL', VOLE

Ozvalo sa niekde neďaleko mňa, ako som sa pľahočil v konečnom úseku stúpania k občerstvovačkeTroják a nedočkavo očakával, kedy sa cesta zmení v asfalt. Trochu som si to tu už pamätal, keďže pred pár hodinami som tadiaľto už raz prechádzal. Hlas bol výrazne posmievačný, ozval sa niekoľkrát a potom sa zhmotnil na turistu na bajku, ktorý sa ku mne snažil s neustálym posmechom pripojiť. Keďže kopec sa preklopil v klesanie a prišiel vytúžený asfalt, tak som preradil a na najťažšom prevode išiel, čo to dalo, len aby som sa ho striasol. Čiastočne sa to podarilo, keďže neočakávané tempo vydržal iba jeden z partie, ktorý celkom normálnym hlasom poznamenal, že po 130 km je to iné ako po 40, čo majú v nohách oni. A tým som si myslel, že nejaké tie hlúposti mám vybavené.Občerstvovačka bola vynikajúca, plná dobrôt, hlavne takých, ktoré žalúdok po viac ako osem a pol hodinách dokázal normálne stráviť.

Takže Drásal.

Josef Drásal bol so svojimi 241 cm výšky široko-ďaleko najvyšším človekom, proste „hotovej obr“. A presne tak, ako bol jedinečný svojou výškou, tak už 30 rokov je jedinečným svojou dĺžkou mtb maratón, štartujúci z moravského Holešova. Ako tradične posledný júnový víkend. Keďže tento ročník bol jubilejný, tak výnimočná bola aj trať a k bežným 170 + km bolo tento rok pridaných takmer ďalších 30 na rovnú dvojstovku. Tomu zodpovedali aj výškové metre, ktoré podľa propozícií mali dosahovať 4750 m. Mali, ale o tom neskôr...

Takže, pár rokov rozmýšľania, resp. presne od roku 2019, kedy mi prvýkrát napadlo, že by som sa niečoho takého mohol zúčastniť. A to hneď v ďalšom ročníku. Máme však v blahej pamäti, čo všetko rok 2020 priniesol hlavne v podobe cestovania a mne napríklad aj to, že ma zrejme ušetril od nešťastného DNF, ktoré ma by ma pravdepodobne čakalo.

Ale v roku 2023 som si znova nejako začal nahovárať, že mám životnú formu, pričom túto domnienku nemám doteraz ničím potvrdenú. Ale keď už bol nápad na svete, tak ho bolo treba aj zrealizovať.

Tak nakoniec stojím v sobotu ráno o piatej v štartovom rošte na námestí v Holešove, moderátor iba tichým hlasom odpočíta 3,2,1, aby sa nebudilo miestne obyvateľstvo, a ja už krútim v pelotóne smer Hostýnske vrchy.

Po vjazde do lesa a prvého naozajstného stúpania sa to trhá na menšie skupinky, striedame sa v ťahaní, sem - tam sa niekto utrhne a prejde do rýchlejšej, a takto dokola. Hlavne treba s pokojom, porcia pred nami je ešte viac než obrovská. Terén je suchý, niekde po ťažbe rozbitý až na piesok, takže v zjazdoch to môže trochu šmýkať. A tieto sú skutočne vážne a treba si dávať pozor, hlavne keď to človek absolútne nečaká. Celkovo roviny je málo, podobne ako asfaltu, celá jazda po „Hostýnkach“ je jeden obrovský sled intervalov do kopca, pekne technických a okamžitých nasledujúcich zjazdov. Keď je tu človek prvýkrát, nemá vôbec šancu odkontrolovať, kadiaľ vlastne ide a aj keď má napozeranú mapu a nejaké videá, tak sa v tom úplne stratí. Vôbec netuším, kedy bude občerstvovačka, kedy bude ďalší kopec, kedy bude zjazd, aký bude náročný. Z toho plynúce ťažké nastavenie jedenia. Môžem si teraz dupnúť a trošku obehnúť skupinku, alebo sa to hneď prehupne dole? Do toho neustále treba dávať pozor na odbočenia, náhle zmeny trasy. A furt šliapať.

Jediné miesto, ktoré som spoľahlivo odhadol, bol Kelčský Javorník - so svojimi 865 m najvyšší bod trasy. Ten stupák som aj napriek oblačnosti a hmle rozoznal podľa dávnejšieho videa dokonale. Hore je občerstvenie, ľudia v zimných bundách. Inak, je úplne parádne bajkové počasie. Zo začiatku bolo dole trocha dusno, ale v kopcoch je vynikajúco. Neskôr dokonca príde slabšie mrholenie. Síce si to odskáču moje dutiny a v pondelok ráno sa budím s riadne opuchnutou a boľavou ľavou časťou tváre, ale inak je to úplne vyhovujúce.

A ako nazbierať v drobných „Hostýnkach“ toľko kilákov? Predsa otočíme niektoré úseky dvakrát. Keď už sa mi zdá podľa odšliapaných kilometrov, že by som mohol ísť do druhého kola, tak sa snažím rozoznať nejaké body, ktoré už by mi mali byť známe, ale nič. Vôbec netuším, kde som, som totálne domotaný aj z toho, že človek neustále sleduje trať a nie toľko okolie. Rany istoty mi dáva občerstvovačka U Dubu. Keď z nej pomaly odchádzam, pani za mnou kričí, že sa vidíme o pár hodín v druhom kole. Takže ešte furt nie.

Ale onedlho už to spoznávam a nápis Jubilejní škola Masarykova mi potvrdzuje, že som znova v Rusave. Hneď za ňou nasleduje výživný výjazd na Grapy a popod Hostýn a mne začínajú tŕpnuť prsty v tretrách tak, že musím zastaviť, vyzuť sa, pohýbať poriadne prstami, a až potom môžem pokračovať.

Ale už to nie je čo to bolo v prvom kole. Na občerstvovačke Tesák musím zastaviť na trocha dlhšie, ako bolo doteraz, a neskôr pred Kelčským Javorníkom okolo stého kilometra ma vypína úplne, až kým nezastavím, nedám kofeínový gél a nepočkám, kým sa trocha rozbehne. Ale účinkuje dobre, únava vcelku mizne, a znova ma začína dobiehať až pod Trojákom, kde sa znova ozvú aj prsty na ľavej nohe a tretra musí ísť dole. Po chvíli krik, rehot k „drásalovi“ a veľká občerstvovačka.

A náhle pozerám na hodinky, že sa nejako podozrivo rýchlo približujem k cieľu výškových metrov. To akože ďalších cca 60 km bude po rovine? Samému sa mi to nechce veriť, onedlho už prekračujem limit z propozícií, a tak rozmýšľam, či ma klamú hodinky alebo klame organizátor, a teda celkových km nebude 200, ale možno iba okolo 180. Rozmýšľam aj, či som sa niekde nepomýlil, keďže cesta sa hocijako krúti a ja naozaj netuším, kde som už bol a kde ešte nie. Značenie je stále, namaľované na stromoch a ešte doplnené prenosnými šípkami na veľkom podklade. S takýmito myšlienkami prídem úplne sám až k jednej z križovatiek, kde je viacero ciest, aj viacero šípiek a každá z nich ukazuje iným smerom. Keďže vpravo vidím aj potvrdzujúcu šípku do zjazdu, tak sa s čistým svedomím pustím po nej. Iba si pomyslím, že zrejme tu majú tiež takých „výtečníkov“ ako u nás, ktorí si robia „srandu“ a preznačujú trasy pretekov.

Po zjazde na občerstvovačku Držková sa pýta chalan predo mnou dobrovoľníka, na ktorom sú to vlastne kilometri a on mu odpovedá, že na 172. Ja mám na hodinkách nejakých 144, ale keďže výškové som už dávno prekročil, tak si len nahlas povzdychnem, že teda fajn, tak to už je iba necelých 30 km do cieľa a je to teda menej, ako som očakával. Dobrovoľníci sa iba usmejú a nepovedia nič. Ako sa org okašľal na výškových, tak sa zrejme okašľal aj na celkových kilometroch.

Je to síce teda ešte necelých 30 km do cieľa, ale tie už naozaj bolia. Ale človek zabojuje a už sa pred ním otvára záhrada zámku v Holešove a to je už cieľová rovinka. Síce sa znova ozvú prsty v ľavej tretre, ale už zatnem zuby a prefrčím cez cieľ. Celkový čas 11:37 hod, kontrolujem na internete umiestnenie a je naozaj skvelé. Po tom všetkom som síce hotový, ale naozaj spokojný. Chvíľku posedím, poležím, idem sa najesť. Popri jedle pozerám znova mobil s výsledkami, lebo sa mi to stále nejako nezdá, a zrazu svoje meno neviem nájsť a potom pozerám, že až úplne na konci a namiesto času je vedľa neho DSQ. Nechám jedlo tak a kontaktujem časomieru.

„Skrátili ste si trať o cca 25 km,“ znie jasné vyjadrenie. Kontrolujem teda svoj gps záznam s oficiálnou mapou a je to tak. Namiesto zjazdu na Držkovú som mal pokračovať na Semetín a až odtiaľ sa dostať na túto občerstvovačku. A spoločne so mnou takto skončilo aj ďalších viac ako 20 pretekárov. Rešpektujem rozhodnutie a sklamaný počkám na vyhodnotenie, situácia má však aj rôzne emotívne odtiene priamo na mieste alebo neskôr na sociálnych sieťach.

Konečné vyjadrenie organizátora sú dostupné napr. na FB stránke a v podstate sa jednalo o kombináciu toho, že niekto vedome preznačil časť trate + organizátor ešte v čase, keď neprešli všetci pretekári, stiahol z inkriminovaného miesta regulovčíkov. Navyše ako bolo poznamenané po akcii, tak trať mala mať parametre 200 km a cez 6000 m výškových.

Takže by to zrejme chcelo môj reparát v ďalšom roku. Možno to bude počas tej životnej formy.

Výsledky sú dostupné na tomto odkaze:

https://www.sportsofttiming.sk/sk/zavod/overview/7642

Záznam trasy bol urobený na hodinkách CorosApex Pro od dodávateľa Ralpu.

LukJur