Hrešnianska šesťhodinovka

Šesť hodín - to bude v pohode, napadlo mi ako prvé po tom, čo na mňa z FB vyskočila udalosť, ktorú organizuje košická Bicycle garage, Chata Hrešná a združenie Time 4 Fun. Má ísť o prvý ročník v okolí chaty Hrešná. Akcia ma hneď oslovila, keďže som už dávnejšie chcel vyskúšať po rokoch pauzy od bežeckého ultra nejaké mtb ultra v podobe 12 hodinovky alebo až 24. Toto by mohlo byť vhodné oboznámenie sa s dlhším krúžením na jednom okruhu.

Takže je rozhodnuté, prihláška vyplnená. S platbou som ešte počkal, či sa na mňa usmeje šťastie v podobe voľného štartovného v súťaži na FB. Šťastena si našla iného obľúbenca, nevadí. Ide o zážitok. V podstate sa jedná o 6 hodinové krúženie na okruhu s dĺžkou 5,65 km s prevýšením 140 m podľa propozícií. Víťazom sa stáva ten, kto dá najviac kôl. K tomu ešte súťaž dvojíc a trojíc.

Ranná cesta na miesto štartu je okorenená kvôli oprave cesty obchádzkou takmer po maďarskej hranici a cesta tak trvá takmer 2:45 hod. Do toho ranné hmly, takže človeku nejak napadne refrén z pesničky od Pehy, o čo všetko sa dá prísť v ranných hmlách. Našťastie v prípade našej posádky, keďže manželka s deťmi si idú urobiť výlet a zároveň mi spraviť mini obslužný tím, o nič, takže nekonečná cesta prejde v pohode.

Hore pri chate urobím tradičné predštartové prípravy a rýchlo sa pripojím za skupinkou, ktorá ide obzrieť trať. Vedie ju organizátor, takže sme upozornení na niektoré úskalia, jedným z ktorých môže byť prudší zjazd do zákruty a následne s malým dropom pomedzi dva stromy.

Po ukončení prehliadky ešte rýchlo dofukujem gumy na vyšší tlak ako jazdím bežne, keďže povrch je až na pár veľmi krátkych úsekov tvrdý a suchý, bez technických pasáží.

Na štarte som v prvej lajne, neviem síce prečo, keďže mi je jasné, že ma okamžite obehnú pretekári z dvojíc a trojíc, ktorí nemusia toľko šetriť sily, ale nejak to tak vyšlo. Aspoň mám pekné štartové fotky.

A ako ísť preteky, aké som ešte nikdy nešiel? Mal by som ísť pomaly, ale zároveň dostatočne rýchlo, aby to malo aj nejaký výsledok. Takže sa držať max do 160 tepov za minútu. Toto sa mi viac menej podarí, aj keď zo začiatku v stúpaniach idem až k nejakým 166.

10:00 hod a je odštartované. Tempo je výrazne pomalé, ako som zvyknutý z maratónov alebo kratších pretekov. Hneď od štartu mierne do kopca, rovinka, zjazd, mierne stúpanie, zjazd cez lúčku, krátky strmší stupáčik, odtiaľ najtechnickejší zjazd, drop pomedzi stromy. Použijem tu aj teleskopku, keď už ju vozím so sebou. Následne rýchla rovinka po okraji slnečnej lúčky, najdlhšie súvislé stúpanie. Odbočka vpravo, mierny zjazd s malým skokom, ak je človek dosť rozbehnutý, rovinka a dva krát po sebe najväčšie padáky na trati oddelené malým stúpaním, ktoré sa však prekoná rýchlosťou zo zjazdu. Po nich krátke stúpanie, rovinka, padák s ostrou zákrutou vľavo, mierne dlhšie stúpanie a sme pri parkovisku. Rozbahnenou úzkou časťou popri príjazdovej ceste, 180 stupňová otočka do kopčeka, rovinka okolo bufetu a prvé kolo je za nami. Trvá okolo štvrť hodiny. Takže ešte 5:45 hod a máme to za sebou.

Ako ubiehajú jednotlivé kolá, človek získava prax, vie si nájsť tú najlepšiu stopu, oblúčik do zjazdu. Iba v treťom kole som zabudol na ten drop medzi dvomi stromami a ledva ledva zabrzdil pred páskou, ktorá určovala trať. Práve vtedy tam bol nejaký náhodný divák a nechápavo pozeral, čo to tam robím.

Čo rozhoduje o tom, ako to pôjde? Nohy, kondička? Nie, hlava. Keď je všetko v pohode, tak aj hlava je v pohode. Kilometre ubiehajú, človek má radosť z výkonu, prírody, naháňania sa s ostatnými pretekármi. Keď sa čas predlžuje, prichádza postupne únava, tak sa aj hlava začína správať inak. Po štyroch hodinách môžu začať človek napadať myšlienky o tom, že už by to mohlo byť aj päť hodín alebo viac. Občas napadne myšlienka na pivo, čo sa chladí doma v chladničke, pripravené uhasiť celodenný popretekový smäd. Ale stále je k nemu tak ďaleko. Rozdiel oproti bežným maratónom je zrejmý. Tam, keď už sa človek rozhodne, že to chce mať čo najskôr za sebou, tak zmobilizuje všetky sily a skúsi pridať. Tu to nefunguje. Cieľ je až po uplynutí času, nie kilometrov. Čo spraví hlava, keď sa blíži piata hodina? Naordinuje ti pesničku, aby si sa zabavil a nemyslel na to koľko ešte zostáva. Chybou však je, že je to väčšinou tá jedna jediná, ktorú človek počul nedávno a väčšinou iba refrén, alebo jej časť, ktorá je najchytľavejšia. A točí ju stále dokola. Týmto pozdravujem Rádio FM a Andreasa Imricha s jeho posledným singlom (nie, že by sa mi pesnička nepáčila, ale čo je veľa to je veľa).

Ako postupne krúžime, je možné sa po každom kole zastaviť v bufete, ktorý je tesne pred jeho koncom. Baby v ňom sú absolútne v pohode, ako som však rozmaznaný z bežeckého ultra pod taktovkou Slovak Ultra Trail, tak mi tam chýbalo magnézium, nejaký nealko radler a po hodinách na chemickej strave aj niečo obyčajnejšie, ako napríklad pagáč alebo malý slaný rožok, ktorý by trocha napravil rozhasený žalúdok.

Za každým kolom moderátor hlási poradie, čo je fajn. Kategórie sú tu rozdelené ako na profi pretekoch bez rozdielu veku, iba muži, ženy, dvojice, trojice a to buď mtb alebo gravel. Keďže pelotón je už po druhom kole totálne dotrhaný, tak ak niekoho obieham alebo niekto mňa, tak vôbec netuším či to je pretekár, s ktorým súťažím alebo iba striedajúci jazdec z dvojice alebo trojice a či má teda nejaký význam sa s ním extra naháňať. Možno by bolo dobré farebne rozlíšené číslo na chrbát.

Po 5 a pol hodine som v polovici kola, kde už si hlava hovorí naozaj dosť a naordinuje mi také kŕče do oboch nôh, že mám dosť, aby som vôbec zatlačil do pedálov. Mozog mi aj ponúka také myšlienky, že ísť toto kolo, čo najpomalšie, aby som už nemusel začínať ďalšie, lebo ak prekročíš časomeračskú pásku do 5:59:59, tak môžeš ešte pokračovať do ďalšieho kola. A mne už sa vážne nechce. Ale zasa si vravím aj to, že som tu predsa na pretekoch a čo ak mi bude toto posledné kolo chýbať. Momentálne som na 5. mieste, ak mám kvôli tomu padnúť nižšie, bude ma to zajtra štvať. Takže dokončím a o 5:50 vchádzam do posledného kola. A tu sa ukazuje aká je ta hlava potvora. Kŕče akoby zázrakom miznú a už sa ani nevrátia, úvodné stúpanie a aj tie ostatné idem naplno, ani nohy ma nebolia, proste nech to mám čo najskôr za sebou.

Takže po 6. hodinách a 12. minútach je to 21 kôl, čo je 110 km a 2783 výškových metrov podľa Stravy a je z toho 5. miesto medzi jednotlivcami. Konečne to mám za sebou. V cieli je tradičné občerstvenie, guláš, nápoj, po vyhodnotení tombola. Pre tých, čo sa im nechce ísť domov, tak after párty. Celkovo príjemné podujatie pre každého kto chce vyskúšať svoju vytrvalosť a netrúfa si na klasický maratón, keďže sa krúži neďaleko chaty, kam je vždy možné sa z trate celkom rýchlo dosťať prípadne aj pešo, ak by nastali nejaké problémy.

Únava po jedle postupne mizne, telo je nabudené adrenalínom, ešte ho čaká takmer 3 hodinové šoférovanie, takže vypína až pri tom zaslúženom dobre vychladenom pive doma na gauči.

Lukáš Jureňa

cyklistika-lucenec.webnode.sk

výsledky Hrešnianska 6-hodinovka