Hory a tréning kritického myslenia

Kritické myslenie.

Nie je to tak dávno, čo nám ho nebolo ani veľmi treba. Ráno sa vstalo, kohút sa postaral, a húfy nevoľníkov sa pomaly so sklopenými hlavami presúvali na panské. Rozmýšlať nad tým prečo, načo, začo, ako, ako by sa to dalo a podobne nebolo potrebné a bolo skôr na obtiaž.

Doba sa zmenila. Mierne zrýchlila. Ľudí čo ráno so sklopenou hlavou odchádzajú na panské je stále veľa, ale... Do štrajkujúcich sa už, aspoň v našich končinách, nestrieľa ostrými. Chvalabohu.

Zmenilo sa ešte niečo. A výrazne. Pribudlo možností. Áno, musím dobrovoľne priznať: pribudlo aj slobody. Už od obyčajného smrteľníka sa dnes vyžaduje, aby sa rozhodoval. Nie občas. V kuse! Na každom kroku!

Rozhodni sa! Vyber si! Vypýtaj si! Naplánuj si! Rozmýšľaj!!! Kua, ale to bolí!!! Niekedy viac ako bič od pandúra :)

Doba je stresujúca, náročná, od ľudí si žiada obrovské výkony psychické aj fyzické (Sú aj výnimky, však?).

A kritické myslenie je testované na každom kroku: práca, rodina, futbal, nakupovanie, voľby (aj tie politické)... Masaker!

Rýchlo preč! Vypadnime! Poďme si vyvetrať hlavu! Do prírody!!!

Ľudia odrazu zistili, že príroda uzdravuje... (Peter Habeler)

A práve s touto dobou prichádza aj niečo ako outdoorový booom. Ruka v ruke so stále sa zrýchľujúcim a stresujúcim životom rastie počet ľudí, hľadajúcich relax, regeneráciu, oddych, ale aj aktívny oddych v prírode a v horách. Chvalabohu... Ľudia čoraz viac chápu, že sú súčasťou prírody, ktorú nie je možné jednoducho odseknúť a ohradiť. Ľudské telo, či sa nám to páči alebo nie, nebolo stvorené na to, aby sedelo za písacím stolom a potom sa od neho večer presunulo za barový pult.... Nefunguje to takto, pre mnohých bohužiaľ... Lezenie po strome je pre telo stále prirodzenejšie...

Vyvetrať si hlavu!

Tak často to počúvam, a vždy so mnou cukne. Ono to je myslené síce veľmi všeobecne, ale... Veľa ľudí si myslí, že "vybehnem si do lesa a nebudem na nič myslieť, vyvetrám si hlavu, zregenerujem, oddýchnem si, načerpám sily". Možno to presne takto funguje, keď si vybehnete do mestského parku... Ale aj tam číhajú nástrahy: treba prebehnúť cez cestu tak, aby vás nič nezrazilo, prebehnúť sa parkom tak, aby vás nič neznásilnilo... Pozor na psy (a ich hovná)!!! K bezdomovcom sa moc nepribližujte... A podobne. 

Nemyslieť a vetrať si hlavu je vlastne istou formou meditácie. Účinnej, podotýkam. Nič proti nej - áno, som za ňu!!! Ale...

Hory:

Už nie sme v mestskom parku. Pomaličky, pravidelným tempom, stúpame krok za krokom po kamennom chodníčku nad hranicu lesa. Vetrík sa nám hrá s vlasmi a fúka studený horský vzduch do tváre. Cítime, ako nám energia prúdi do celého tela spolu s krvou, ktorá prúdi pravidelne po celom tele. Presne naopak ako pred písacím stolom...

Hlava sa vetrá...

Ste sami, odrazu je tá samota úžasným opakom preplnenej ulice veľkomesta.

Čo ak sa niečo stane? Som tak ďaleko od civilizácie...

Nebojte sa, je to možno krutá pravda, ale ste v bezpečí. Oveľa väčšom, ako v tom mestskom parku. Nedajbože niekde v noci na stanici. Nič sa vám nestane. Nikto vám neublíži. Nikto tu nie je... Iba vy sami!!!

Ehm, teda nechcete si ublížiť sami? Isto nie! Či?

Najväčšie nebezpečenstvo pre človeka v horách predstavuje človek sám...  (Jeann Troillet)

Vetranie hlavy - meditácia - nemusí mať jednu rýchlosť. Predstave si šesťstupňovú predodovku (traktor má oveľa viac rýchlostí).

Hory nie sú nebezpečné, im to je jedno...

V horách si hlavu nevetrám, práve tam začínam myslieť naplno... 

Nebojte sa, musím vás upokojiť hneď na začiatku. Toto myslenie nebude až tak veľmi bolieť. Dostanete anestézu. Horský vetrík, ľadový potôčik, kryštáliky snehu do očí, omrznuté ruky, obrovskú dávku endorfínov, kombinovanú s adrenalínom. Budete zažívať tie najväčšie pocity šťastia, bolesť vás iba rozosmeje a na konci, keď sa vrátite, poviete si: "Ako som si dobre vyvetral hlavu!" Ale...

Ak sa vrátite...

Horám to je jedno. Vám asi nie, a ak by aj náhodou hej, verte, že stále sa nájde niekto, kto by bol rád, keby ste sa predsa len vrátili (napr. veriteľ).

Kritické myslenie

Áno, trochu to bude bolieť. Ale...

Možno trochu menej ako...

Opúšťate veľkomesto, piatok večer, všetko je preč, na všetko chcete zabudnúť, na nič nechcete myslieť, chcete si poriadne vyvetrať hlavu. OK ale: pobalil som si všetko, mám pripravený výstroj, naplánované ciele, alternatívy, preskúmanú predpoveď počasia, naštudované trasy, gps, nabitý telefón, bude tam signál? Mám na to? Viem sa otočiť? S kým tam vlastne idem? A kua zápcha, nestíham, mám meškanie, som unavený, potrebujem vyvetrať, bude už Fero fit po tej operácii? A nehlásili minule v správach, že snežilo na horách? Kua snežilo? Však je ešte leto! Kedy už vybudujú ten obchvat, kedy že to máme vstávať? Skoro ráno? Hehehehe...

Horám je to jedno!

Zažijete najväčšie návaly šťastia vo svojom živote!

Ale musíte sa vrátiť, pokiaľ možno zdraví.

Aj keď myslenie bolí.

Hlava bude vyvetraná.

Martin Bartoň

ilustračné foto autor